Doping v športe je závažným problémom ohrozujúcim základné princípy športového súťaženia. Doping je v rozpore nielen s etickými a morálnymi princípmi, ale zasahuje aj do roviny právnej. Cieľom tohto príspevku je pohľad na právne aspekty dopingovej problematiky v profesionálnom športe. Zameriava sa na definíciu dopingu a antidopingových pravidiel, vykonávanie dopingovej kontroly, testovanie a v prípade pozitívneho nálezu jeho následky a ukladanie sankcií.

Rozhodcovské konanie je jedným zo spôsobov riešenia športových sporov. Autor sa v príspevku zaoberá vybranými aktuálnymi otázkami rozhodcovského konania v prostredí slovenského futbalového hnutia akými sú právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovská zmluva, arbitrabilita a to analýzou ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v spojení s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Osobitnú pozornosť venuje postaveniu, právomoci a konaniu pred rozhodcovským súdom zriadeným Slovenským futbalovým zväzom (SFZ) po prijatí nových stanov SFZ účinných od 1. 1. 2013. V rámci úvah de lege ferenda autor naznačuje riešenie otvorených právnych otázok.

Slovenský futbalový zväz na svojej konferencii 28.9.2012 schválil novú spoločenskú zmluvu slovenského futbalového hnutia, ktorá prináša do jeho každodenného života nové prvky. Príspevok prináša okrem zhrnutia toho najdôležitejšieho z procesu prípravy a schvaľovania nových stanov SFZ aj komplexný pohľad na obsah nových stanov a inštitúty, ktoré prinášajú. Autor príspevku si zvolil formu otázok a odpovedí, ktorá sa z hľadiska prehľadnosti a orientácie v príspevku pre čitateľa javí ako najvhodnejšia.

Divácke násilie vníma slovenská spoločnosť už dlhšie obdobie ako reálny problém a to nielen z televíznych obrazoviek, tlačených alebo elektronických médií, ale najmä prostredníctvom konkrétnych negatívnych zážitkov fanúšikov, hráčov, funkcionárov, policajtov, usporiadateľov, či okolo idúcich občanov, mladých ľudí, žien, detí počas rizikových športových podujatí.
Zdarné riešenie problematiky diváckeho násilia si vyžaduje synergiu, spoločný pohľad na problematiku, dobrú vzájomnú komunikáciu a spoločný postup všetkých zainteresovaných subjektov (v tom istom priestore a čase).

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Príspevok sa zaoberá problémom, ktorý je bohužiaľ stále veľmi aktuálny, a ktorý sa týka potierania násilia či iného protiprávneho konania páchaného divákmi na športových podujatiach. Budeme hodnotiť najmä opatrenia, ktoré by mali pôsobiť preventívne v smere znižovania pravdepodobnosti vzniku násilia medzi divákmi, a ktoré spočívajú vo vyvodzovaní zodpovednosti iných osôb za protiprávne konanie divákov na športových podujatiach, alebo v eliminovaní prístupu problémových osôb na športové podujatia. Tieto opatrenia sa budeme snažiť preskúmať i z hľadiska ich súladu s kogentnými normami právneho poriadku, resp. ich súladu s objektívnym právom ako takým.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.